Trasa vedie čarokrásnym bukovým lesom, Google nám hovorí, že hore až Pralesom Stužica. Tieto lesy lykožrúta nepoznajú, ani toho chrobáka, ani toho s motorovou pílou. V dolnej časti je už krásne zazelenaný, v hornej chladnejšej časti ešte bez listov.

Trasa vedie nahor tak jemne bokom, občas prudšie. Postupne z nás opadávajú bundy, míňame zásoby vody, vyťahujú sa svačiny. Na celej trase úplné minimum turistov, čo sme už fakt dlho nezažili a navyše na takom nádhernom mieste. Stromy sú tu neskutočne nádherné, ťahajúce sa až k nebu. Máš chuť ich objímať a aj tak učiníš.

A prichádza 300-metrová cieľová rovinka. Veď to nie je ani celé kolečko na atletickom štadióne. No rovinka. Rovná je. Len naklonená v 115° uhle. Tých 300 m je pomyselná zelená míľa, prudká jak sviňa.

Kráčaš krôčik za krôčikom, zastavuješ každých 10 m. Fučíš menej ako ten pred tebou a kúsok viac ako ten za tebou. Kto nefuní s tebou, funí proti tebe. Slnko pripeká, pot sa perlí na čele. Dych dochádza, sily ubúdajú.

A si tam. Obzrieš sa, do psej matere, to bolo čo?! Výstup na skokanský mostík?

Chvíľu pozhovieš a už ťa Andrea ťahá, že poď Lenka, ideme len hentam na ten vrchol Wielka Rawka vyjsť pár členov, 45 min.

Po 20 m, keď vidím, do čoho idem, otáčam, že to nejdem. Veď poď, budeš mať kroky do tabuľky. Vie ona, čo na mňa platí.

A tak ideme, 8 statočných, prudko nadol kopček, pár metrov roviny a zas prudko do ešte vyššieho kopca. A tam sa už obliekaš. Tempo je vražedné, prevýšenie šialené, vietor búrlivý.

Ak si na Kremenec funel jak slon, tu funíš jak tri slony. Nadávaš, kde sa to zas do psej matere trepeš, a ak z tohto nebudeš mať zadok a lýtka vypracované jak kulturista, tak si to niekto odskáče.

45 minút dáme za 22. A si tam. Rozhliadneš sa. Po tom, ako lapíš dych, sa ti dych zastaví. Z tej nádhery. Svet máš na dlani. Pod tebou do šírych diaľ zalesnené kopce. Zelené more pod tebou. Tak toto stálo za to.

Si presne tam, kde si mal byť. Len keby si sa šialeným tempom nemusel zas vrátiť nazad.

Zvyšní účastníci zájazdu sa už z Trojmedzia presúvajú po zelenej naspäť druhou stranou.Posilnení desiatou sa vydávame za nimi.

Očakávaš, že nadol pôjdeš do dola, ale kdeže, po kilometri ideš zas do kopca! Prečo? Začo?

Prechádzaš kamenistým chodníčkom, sem-tam ti v tej rýchlosti zvrtne nohu a z toho tempa ti už je aj jedno, kde ťa tu čo zožerie, iba rozmýšľaš, na ktorom mieste by to bolo najlepšie, aby mohol vrtuľník pristáť.

Postupne dobiehame zvyšnú skupinu a v rezkej dobrej nálade len s 15 min meškaním prichádzame k busu.

Ten nás odváža na miesto, kde sa zastavil čas a vraciame sa späť za znelky večerníčka do detstva. K chalúpke deduška Večerníčka. Len ten deduško s Dunčom tam chýba.

Unavení sa vezieme späť na hotel, po večeri ešte pofandíme hokejistom a hurá snívať o zajtrajšom výlete na Sninský kameň.

Trasa to bola krásna. A pokiaľ ňou nemáš v pláne prejsť ako prípravou na trailové preteky, tak aj pohodová.

„Najkrajšie výhľady čakajú za najťažšími krokmi. Každý krok v horách ťa posúva bližšie k zážitku, ktorý stojí za to.“ V horách, v tichu lesov a v námahe výstupu si uvedomíš, že únava je len cena za výhľad, ktorý si navždy zapamätáš. A každý krok, aj keď ťažký, ťa posúva bližšie k tomu, čo stojí za to.